Vitajte na stránke Súkromnej spojenej školy, Biela voda, Kežmarok

Neučíme sa pre školu, ale pre život.

Seneca

 

Špeciálna pedagogička: Na strednej škole sa viacerí študenti učia aj čítať či písať, niektorí to dotiahli na vysokú školu

Ak nemôžeme urobiť deti múdrymi, urobme ich všetky aspoň šťastnými – tvrdí špeciálna pedagogička Anna Jurgovianová, riaditeľka Súkromnej spojenej školy v Kežmarku. Prvotne sa síce vydala v rámci štúdia ekonomickým smerom, nakoniec ale vyštudovala špeciálnu pedagogiku a stala učiteľkou ako veľká časť jej rodiny. Neskôr založila súkromnú strednú školu, a pred trinástimi rokmi v Kežmarku ďalšiu, ktorá je dnes známa pod menom Biela voda. Venuje sa v nej predovšetkým mladým Rómom. Prioritou školy je, aby sa naučili pracovať a našli si po ukončení školy prácu. To sa jej aj darí, niektorí z jej absolventov sú dokonca zamestnaní aj na svojej „alma mater“. Za prínos v oblasti vzdelávania získala jej riaditeľka aj ocenenie Slovenka roka 2021.

 

Rodinne vedená škola

Vaša stredná škola je možno pre určitú skupinu detí istým záchytným bodom. Ponúkate im osobitný prístup, a zrejme dohliadate nad nimi o niečo viac ako je to na bežných stredných školách, je to tak?

Snažíme sa túto školu viesť rodinne. To znamená, že sme aj s deťmi a s ich rodičmi veľmi často v kontakte. Tým, že máme aj elokované pracoviská, ktoré sú v dedinách s vyšším percentom Rómov, spolupracujeme s rôznymi organizáciami. Škola teda nie je jedna bunka, sme komunita. Pracujeme aj s komunitnými pracovníkmi, so starostami obcí, so zástupcami cirkví. Je to potrebné, ak chce škola reagovať na potreby regiónu. Snažíme sa spolupracovať aj so špeciálnymi základnými školami a rôznymi organizačnými zložkami, ktoré pôsobia v jednotlivých obciach alebo osadách. Inak sa to nedá, len poprepájať a odovzdávať si vlastné skúsenosti medzi sebou. Chodia k nám väčšinou deti a mládež, ktoré zlyhávajú na základnej škole, čiže tie slabšie alebo veľmi slabé. Je síce pravda, že sa prihlásia do určitého odboru, ale my si ich potom postupne triedime. Máme naozaj vysokokvalifikovaných kolegov, ktorí už vedia zaradiť dieťa, podľa toho, ktoré remeslo, učebný odbor mu vyhovuje, či potrebuje individuálny prístup. Touto cestou preferujeme aj stupňovité vzdelávanie.

Ako funguje toto vzdelávanie?

 

Naši žiaci nejdú do študijných odborov, ale získavajú odbornosť postupne v učebných odboroch. Najprv ukončia dvojročné učebné odbory ISCED 2C, kde sa naučia základy, často sa tam však učia, žiaľ, aj písať, počítať, či rozpoznávať farby. V rámci tohto edukačného obdobia si doplnia aj  základné vzdelanie, ktoré nezískali na základnej škole. Musím podotknúť, že sa tu jedná iba o deti, ktoré nemajú mentálne postihnutie, ide o bežných žiakov zo základných škôl. Keď ukončia dvojročný učebný odbor, potom môžu ísť do nadstavbového  trojročného s výučným listom. Ak sa im podarí ukončiť aj toto úspešne, potom môžu ísť do študijného odboru, kde ukončia svoje štúdium maturitou. Teda trvá to až šesť rokov, kým u nás ukončia štúdium. Potom si tých, u ktorých vidíme, že sú veľmi šikovní a sú potenciálnymi lídrami, ktorí dokážu pracovať s mládežou, vychovávame ďalej. Tam máme aj danú podmienku, a to pokračovať vo vzdelávaní ďalej, ináč ich nezamestnáme, musia byť kladným príkladom v komunite. Niekomu sa to môže zdať dlho, alebo i nemožné, no príklady z praxe, ktorých máme dosť, svedčia o správnom edukačnom prístupe z našej strany a že dlhodobejší proces vzdelávania a pôsobenia na túto mládež má pozitívne výsledky nie len pre nich, ale i pre spoločnosť.

Koľko ste mali takýchto šikovných študentov?

Momentálne máme zamestnaných jedenásť Rómov, našich bývalých žiakov, ktorí si  dokončujú doplnkové pedagogické štúdium alebo začali študovať na vysokej škole, či už aj skončili a úspešne pracujú. Sledujeme našich absolventov i po ukončení a tešíme sa z ich úspechov, sú z nich lídri, ktorí vedú ďalších a ďalších mladých Rómov ku vzdelaniu a práci. Inak to nepôjde, iba pozitívnymi príkladmi a myslením.

 

Desať percent našich žiakov končí aj s maturitou, tridsať percent s výučným listom, päťdesiat percent s dokladom a desať percent neukončí.

A koľko percent študentov to dotiahne k maturite?

Je to ťažké povedať, pretože my pracujeme so žiakmi, ktorí sú z tých najchudobnejších a najzanedbanejších lokalít. Som rada, keď skončia aspoň s dokladom o zaučení a úspechom je, ak získajú výučné listy. Našou prioritou je, aby sa naučili pracovať a našli si po ukončení školy prácu. Keďže ide o skupinu, ktorá  je sociálne i mentálne na nižšej úrovni, aspoň vtedy, keď k nám nastupujú, sme radi, ak sa naučia pracovať a sú schopní sa zaradiť do pracovného procesu. Odpoveďou je, že asi desať percent našich žiakov končí aj s maturitou, tridsať percent s výučným listom, päťdesiat percent s dokladom a desať percent neukončí.

 

Je to vplyvom rodiny alebo aj prostredia, z ktorého prichádzajú?

Je úplne jasné, že pre Rómov, teda tých, ktorí sú z osád, nie je dôležité mať vzdelanie. Pre nich je dôležité mať prácu a uživiť nejakým spôsobom rodinu. Áno, je tam aj skupina, pre ktorých práca nie je dôležitou zložkou v živote, a stačí im byť na úrade práce a brať sociálne dávky. Ale nie sú všetci takýto. Musíme uznať, že aj medzi majoritou máme veľa ľudí, ktorí takto fungujú.

Mali ste aj skutočne cieľavedomých žiakov, ktorí chceli niečo dosiahnuť, chceli sa vymaniť z danej komunity a žiť iný život?

 

Máme takých mladých, áno, ale to je výsledok mravčej práce mojich kolegov spolu s rodičmi. Keď som začala pracovať s deťmi od 15 rokov vyššie, ledva sa mi podarilo otvoriť jeden ročník, pretože vtedy, pred pätnástimi rokmi, o to vôbec nebol záujem. Absolútne neprichádzalo do úvahy, aby mladý človek z ich komunity išiel na strednú školu. Vzdelanie pre nich nikdy nebolo dôležité. Teraz sa to už postupne mení, je to akoby pre nich čosi moderné, keď chodia na stredné školy. Akoby si napĺňali svoje sny.

Rozdielne skupiny

Hovoríte, že ste v úzkom kontakte s rodinami detí. Aký je ich postoj k potrebe vzdelávania ich detí v súčasnosti? Berú to stále ako čosi navyše, možno nepotrebné v živote, alebo sa tešia tomu, že ich deti študujú a možno budú žiť iný život, ako žijú oni?

Presne ako ste povedali, je medzi nimi aj taká i taká skupina. Závisí to od toho, ako rodičia žijú, ako ich vychovávali ich rodičia. Väčšinou tie staršie ročníky, sedemdesiate roky, boli zvyknutí na to, že do školy chodiť museli, aj do práce. Teda buď sú to už starí rodičia alebo starší rodičia našich žiakov, a tí majú záujem, aby deti chodili do školy. Potom je tam stredná veková vrstva, ktorá o to nemá vôbec záujem. No a ešte sú tu naši prví absolventi, ktorí už majú deti, a záleží im na tom, aby ich deti mali vzdelanie. Len je tam ten nešťastný stred, ktorý prežil bez toho, aby vzdelanie musel mať a prežil to na sociálnych dávkach. Pre nich to nie je potrebné ani dôležité, pretože vedia, že na dávkach sa dá prežiť a ešte popritom si aj načierno zarobia bokom. Ten priemer alebo podpriemer im stačí.

 

Akoby sa rodičia báli ostatných, čo povedia. Možno by aj chceli, aby sa ich dcéra mala lepšie, ale boja sa toho, že ich v komunite odsúdia za to, že dievča nechali ísť ďalej do školy a určite sa im prespí a s niekým, kto nezapadne do osady.

Asi takou osobitnou skupinou sú dievčatá. Spomínam si, že pred niekoľkými rokmi ste hovorili, že v škole máte šikovné dievčatá, ktoré by sa po skončení školy rady zamestnali a dostali z pôvodného prostredia, no sú tam rodičia, ktorí ich tlačia do vydaja a podobne…

Toto sa nezmenilo. Prvú triedu, ktorú som otvárala, tvorili chlapci, pretože chlapci majú určité ambície, dievčatá nie. V lokalitách okolo nás sú vychovávané tak, aby založili rodiny, mali potomkov, a nie na to, aby pracovali a nosili peniaze domov, na to sú muži. Rómska žena sa má postarať o rodinu, deti, o to, aby, keď sa manžel vráti z práce, bolo všetko v poriadku. Doba sa ale posúva rapídne dopredu a dievčatá začínajú byť nezávislejšie. Aj ony chcú niečo dokázať, chcú možnosti, ako sa posunúť ďalej, mať nejaké peniaze. U veľmi chudobných Rómov v tejto oblasti to takto ešte nie je, tam veľmi bojujeme s rodičmi. Skôr by som povedala, akoby sa rodičia báli ostatných, čo povedia. Možno by aj chceli, aby sa ich dcéra mala lepšie, ale boja sa toho, že ich v komunite odsúdia za to, že dievča nechali ísť ďalej do školy a určite sa im prespí a s niekým, kto nezapadne do osady. Väčšinou totiž partnerstvá ostávajú v jednotlivých lokalitách. Je veľa šikovných dievčat, ktorých mi je ľúto. Lebo žena a dievča je pre rodinu, keď už má viac ako 16 rokov, príťažou. Ale to sú skúseností naozaj len z lokalít, v ktorých pôsobíme.

 

Hovoríte, že z pohľadu rodičov sa to nezmenilo, no akým spôsobom možno motivujete samotné dievčatá?

Na základe dlhodobých skúseností vieme, že ak aj dievčatá zoberú niekam do práce, ony nebudú pracovať individuálne, nebudú chodiť do práce po jednej. Chcú byť pokope aspoň dve či tri kamarátky, aby neboli samé. Sú neisté, tým, že bojujú s predsudkami v komunite, s našimi predsudkami, ešte idú k zamestnávateľovi, ktorý na nich, samozrejme, pozerá cez prsty. Je pre ne veľmi ťažké psychicky to zvládnuť. Preto ich často beriem spolu s kolegami vonku, predvádzajú remeslá medzi ľuďmi, chodíme hlavne za hranice okresu Kežmarok, pretože tu, žiaľ, sme rasisticky naladení. Ukazujeme dievčatám, ale aj chlapcom že sa dá žiť inak, lepšie. Že nie všetci ľudia majú predsudky, že vo väčších mestách môžu z nich byť úspešní kaderníci, krajčírky, čašníci, či murári. Tu musia ukázať, akí sú šikovní v práci, nie odvolávať sa na diskrimináciu pre farbu pleti.

Vy spolupracujete s rodinami žiakov, ako ich vnímate?

 

Chodievala som na rómske svadby, krstiny, bola som na pohreboch, v rodinách. Sú to takí istí ľudia, ako aj my. Platí u nich aj to, že čo na srdci, to na jazyku. Ale ak vidia, že si ich vážite a beriete ich ako rovnocenného človeka, dajú vám aj posledné. V mnohých veciach by sme si my mohli brať od nich príklad. Aj preto sa, pokiaľ mi zdravie dovolí, budem stále zaoberať rómskou problematikou. Lepšie povedané, toto ani nie je problém, to my medzi sebou máme problémy. Je niečo úžasné, keď vidíte napredovanie mladých ľudí, ich progres, ich prácu. Stretnete chlapca alebo dievča po dvadsiatich rokoch, on si vás pamätá, rýchlo chce vychrliť, čo všetko má, čo sa mu podarilo, kde pracuje, koľko detí má. Oni si vás neskutočne vážia, keď vidia, že aj vy im nechcete zle, ale im chcete pomôcť, že ak Vás poprosí o pomoci či radu, neodmietnete ho.

Ako vy vidíte tú cestu im pomôcť, je to práve vzdelaním?

Základom je práca, vzdelanie, bývanie. Ak sa toto bude riešiť spolu dokopy, myslím si, že sa veľmi posunú. Je potrebné ich brať takých, akí sú a využiť všetky ich pozitívne vlastnosti a ich mentalitu, skombinovať to dokopy a všetko bude v poriadku, alebo aspoň sa nájde cesta. Treba hľadať spôsoby, nie dôvody, prečo to nejde. Treba stavať na pozitívnych výsledkoch.

Špeciálna pedagogička Anna Jurgovianová
Špeciálna pedagogička Anna Jurgovianová, riaditeľka Súkromnej spojenej školy v Kežmarku (v strede) so študentkami.Foto: archív Anny Jurgovianovej
 

Vrátim sa ešte k dievčatám, ktoré sa tiež snažíte dostať na lepšiu cestu, najnovšie prostredníctvom sociálneho podniku. Odkedy a akým spôsobom by mal podnik fungovať?

Štatút sociálneho podniku sme dostali a chceli by sme ho rozbehnúť od nového roka. Museli sme si kvôli tomu otvoriť spoločnosť s ručením obmedzeným. Ideme stavať na našich skúsenostiach a výsledkoch. Budeme v ňom zamestnávať naše bývalé absolventky, ktoré poznáme, s ktorými máme skúsenosti, a o ktorých vieme, že sú zodpovedné. Pokúsime sa o integráciu na jeden, dva roky, koľko bude potrebné, a popri tom im budeme hľadať zamestnanie v iných podnikoch, aby sa naštartovali. Budeme ponúkať krajčírske služby, konfekciu. Nechcem začať vysokými počtami, pretože tieto dievčatá si musia na seba zarobiť. Začneme maximálne s desiatimi a uvidíme, čo sa z toho vyvinie a aký výsledok z toho bude. Tým, že zamestnávame Rómov už niekoľko rokov a sme maximálne spokojní s dievčatami, chlapcami a ich výsledkami, verím, že aj tento sociálny či integrálny podnik bude mať také výsledky, aké všetci očakávame, a že tak vznikne ďalší, posledný stupeň. Nadväzujeme na naše dlhodobé skúsenosti a pozitívne výsledky v zamestnávaní rómskej mládeže.

Zastarané plány

Máte šikovných žiakov, spomínam si, že chlapci vyrobili kolísku pre syna bývalého prezidenta, dievčatá ušili šaty pre Celeste Buckingham, ale idú reálne ich výrobky na odbyt, je záujem o ich služby?

 

Máme už určité meno. Samozrejme, musíme ísť podľa plánov, ktoré máme z ministerstva. No popritom máme aj krúžkovú činnosť, v rámci ktorej sa šije. Ľudia nás už v okolí poznajú, takže nie je problém s odbytom a dopytom. Pre hotely šijeme obrusy alebo oblečenie pre manažment, pre zamestnancov do kuchyne, servírky. Rovnako šijeme aj kostýmy pre umelecké školy, základné umelecké školy, šili sme pre divadlá a múzeá. Povedala by som, že tej práce je príliš veľa, ale zase deti si môžu popritom niečo privyrobiť. Repertoár je veľmi široko spektrálny. A to je fajn, pretože pri šití konfekcie sa neposunú ďalej. Možno by bolo dobré, ak by sa plány a osnovy oprášili a zmenili, pretože doba ide ďaleko dopredu, už sme sa naozaj posunuli aj niekoľko desaťročí a niektoré plány sú zastarané.

Nechávate dievčatám, aj čo sa týka kreativity, voľnú ruku?

Áno, máme aj módne prehliadky, šijeme športové oblečenie. Naše dievčatá, žiačky, dosť pretláčajú farebnosť. Zo začiatku sme s tým mali trošku problém, ale zdá sa mi, že to opäť ide do módy. Nechávame im priestor sa tomu venovať, aby pretláčali svoju kultúru. Niekedy sú z toho naozaj zaujímavé kolekcie, určené viac mladým, farebne odvážnejšie.

 

Aj modely šiat potom prezentujete na vašom Festivale študentského remesla?

Áno. Založila som ho práve kvôli tomu, že sme pod Tatrami a história remesiel, aj celková, je tu úžasná. Spojila som to s tým, že škola je zameraná na remeslá a zároveň sme chceli presadiť a ukázať pozitívne príklady. Chcela som, aby Rómovia mali možnosť prezentovať remeslá a svoje tradície. Prvé roky boli trošku ťažšie, pretože festival nenašiel pochopenie u verejnosti, preto sme to prepojili na kultúru a to už malo úspech. Nielenže sme predskokani Európskeho ľudového remesla, na čo som veľmi hrdá, ale hovorí sa o tom, že náš študentský festival remesla je štvrtý najväčší v Európe. Účastníkov mávame viac ako tisíc a za jeden deň a pol jeho trvania, hoci je to počas týždňa, máme návštevnosť aj do troch tisíc ľudí. Je to obrovský úspech, že tieto deti dokážu pritiahnuť toľko ľudí.

Máte tu šikovných študentov, ale nie je potom pre nich ťažké predrať sa na pracovný trh?

 

Keď idete okolo stavieb, ciest, koho tam vidíte robiť?

My fungujeme v rámci duálneho vzdelávania a naše dievčatá pracujú v troj- aj štvorhviezdičkových hoteloch. Teda toto nie je problém, ale skôr to, aby naše baby skoro ráno vstali. Vtedy beriem telefón ja alebo iný vyučujúci a voláme, či sa už zobudili, či išli na vlak. Ak nie, sadneme do auta a ideme pre nich.

Áno, ale to sú stavebné práce, vy však máte aj iné odbory. Čo napríklad dievčatá?

 

Už ich zamestnávajú aj vo veľkých predajniach, s tým už nemajú problém. My fungujeme v rámci duálneho vzdelávania a naše dievčatá pracujú v troj- aj štvorhviezdičkových hoteloch. Teda toto nie je problém, ale skôr to, aby naše baby skoro ráno vstali. Vtedy beriem telefón ja alebo iný vyučujúci a voláme, či sa už zobudili, či išli na vlak. Ak nie, sadneme do auta a ideme pre nich. Na jednej strane je to zaťažujúce, každý si povie, ty si riaditeľka a chodíš pre ne, aby išli do práce? Áno, idem pre ne, pretože chcem, aby sa niečo naučili a ony sa aj naučia. Keď sme začali s duálnym vzdelávaním v hoteloch v Tatrách, v prvý deň nevstali, v druhý to bolo lepšie, občas sa stalo, že nestihli vlak. No postupne sa u nich objavuje zodpovednosť, je len potrebné im dať šancu a trpezlivo ich mentorovať.

Nikdy ste si pri práci s rómskou mládežou a celkovo školou nepovedali, že je to zbytočné, už toho máte dosť, že to nikam nevedie?

Nie. Nikdy som si nepovedala, že je to zbytočné. Povedala som si mnohokrát, že už nevládzem, ale nie preto, že by ma deti demotivovali, ale preto, že ľudia nikdy nemyslia na to, že niekto môže robiť svoju prácu aj preto, lebo ho to baví a teší sa z výsledkov, že vás práca môže aj napĺňať, že tá práca a ľudia s ktorými pracujem sú Bohom požehnaní a robia to s láskou. Alebo preto, že tie výsledky sú také, že pohladia a donútia Vás ísť ďalej. A rovnako aj títo mladí ľudia, keď vidia, že ich stále podporujeme, stojíme pri nich, berú nás ako časť svojej rodiny, rovnako aj svoje majsterky, učiteľky. Netreba za všetkým hľadať zištné dôvody alebo peniaze, niekto môže mať prácu rád aj preto, lebo ho baví. To by som odkázala všetkým, robte to, čo vás baví a z čoho máte radosť, pretože ak budete pozerať a závidieť druhým, nikdy nedosiahnete to správne pohladenie na duši. A v tejto práci s deťmi a mládežou by sa mal každý pedagóg riadiť tým, čo má v srdci a ako to rada vždy dodávam, ak nemôžeme urobiť deti múdrymi, urobme ich všetky aspoň šťastnými.

https://www.webnoviny.sk/specialna-pedagogicka-na-strednej-skole-sa-viaceri-studenti-ucia-aj-citat-ci-pisat-niektori-to-dotiahli-na-vysoku-skolu-rozhovor/?fbclid=IwAR2ixWzoWUaropnb7Z0u0FawNytklxE0SZmrZBgxiwNoUjsn-YqNB0UdeiA